Expedícia KOMBAI 2004

Každý cestovateľ v kútiku duše sníva, že objaví kdesi v hlbokej džungli neznáme kmene, ktoré ešte nevideli bieleho človeka.



Minulosť sa u nich ešte neskončila, prítomnosť tak skoro nezačne! Ich svet sa nikam neponáhľa. Netušia, že tam kdesi, za pomyselnými hranicami ich územia, existuje čosi, čomu hovoríme civilizácia. Prírodní ľudia, žijúci vysoko na stromoch, obývajú tie najdivokejšie miesta západnej časti ostrova Nová Guinea. Prežívajú len s prostriedkami doby kamennej. Zabudnutí, izolovaní, nebezpeční. Kombajovia! „Keď sa náš domorodí sprievodca dopočul, kam máme namierené, zmizol...,“ vraví Pavol Barabáš. Spolu s českým cestovateľom Rudom Švaříčkom mali pôvodne v pláne horolezecký výstup na najvyššiu horu Novej Guiney. Osud však zmenil ich plány. Lezenie na bielom ľadovci Carstenzovej pyramídy nahradilo brodenie sa v nížinnom pralese na juhu krajiny. Vstup na územie Kombajov však bolo doposiaľ najneobyčajnejšie dobrodružstvo v ich cestovaní.





Rudolf Švaříček


Rudo stihne za rok viac ako my ostatní za celý život. Má za sebou mimoriadne výsledky v prieskumoch extrémnych oblastí i mnoho výprav a medzinárodných expedícií: Polar 89 (so psím záprahom na polár), Marco Polo (naprieč Áziou), Hodvábna cesta (rok a pol ázijskými štátmi), Živá Afrika (naprieč Afrikou v module Tatry), atď. . Autor rýchlo vypredanej knihy Živá Afrika. Venuje sa najmä oblastiam izolovaných etník. Jeho doménou je Indonézia a ostrov Nová Guinea.

viac o Rudovi...

 


Pavol Barabáš


Filmár, ktorý brázdil mnohé nepoznané končiny tohoto sveta. Učaroval mu najmä tajomný Tibet, v ktorom prežil aj množstvo nečakaných nástrah. Jeho filmy si získali uznanie v mnohých krajinách sveta. A neraz aj to najvyššie...

viac o Palovi...


- Nová Guinea:
Na sever od Austrálie "pláva" v mori druhý najväčší ostrov sveta. Ktosi ho nazval prekliatym rajom. Hovoria mu aj zem čiernych ľudí a bielych hôr. Nad Novou Guineou sa dodnes vznáša tajomstvo nepoznaného. História ostrova s najväčšou neporušenou džungľou sveta je pohnutá. Objavil ho Jorge de Meneses v roku 1526. Španiel Inigo Ortiz de Retez mu dal neskôr meno Nová Guinea, pretože mu obyvatelia pripomínali domorodcov z africkej Guiney. V roku 1828 jeho pobrežie kolonizovali Holanďania, neskôr jednotlivé časti obsadili Nemci, Angličania a Austrálčania.

Po II. svetovej vojne bol ostrov rozdelený na dve polovice. Východné územie navrátili Austrálii a pomenovali Papua - Nová Guinea, dnes má nezávislosť v rámci Britského spoločenstva národov. Indonézia získala vládu nad západnou - holandskou Novou Guineou, ktorá sa v súčasnosti nazýva Západná Papua - Nová Guinea. Nad hŕstkou najnedostupnejších domorodých kmeňov však dodnes neprebral moc nikto, ani civilizácia. Stále nad nimi vládnu duchovia, rituály a zvyky.



- Kanibali?:
Väčšina ľudí si Novú Guineu spája s kanibalizmom. Na dnešnú dobu je tento jav nevídaný a najmä atraktívny. Pre tamojších domorodcov je tabu! Pojedaniu ľudí sa venovali ich predkovia. Naberali tak silu a energiu. Dnes o tom neradi hovoria. Dohady sa však šíria rýchlejšie ako skutočnosť. Tobôž o kmeňoch panenských končín Západnej Papuy. Nenájde sa veľa tých, ktorí sa tam odvážia. Skúšali to aj misionári, ale niekde nepochodili vôbec. Príbeh o bohu a biblické slová o chlebe a víne, z úst bieleho muža, domorodci neraz pochopili po svojom. „Toto je moja krv, toto je moje telo...“ vzali doslova a prvých misionárov zjedli. V ich mysliach vznikol zmätok. A svet mal o čom rozprávať. Nová Guinea však v tomto smere nie je žiadnou atrakciou. Snáď len mementom, že v dnešnom svete sa neskryje nikto. A predsa... „V čase satelitných fotografií a máp existujú miesta, ktoré si právom zaslúžia označenie starých kartografov: hic sunt leones - Tu sú levy!“ tvrdí svetaskúsený cestovateľ Rudo Švaříček. Nová Guinea mu učarovala a pozná ju ako málokto. Tento izolovaný kút našej planéty navštívil už mnohokrát.



- Lovci lebiek:
Na juhovýchod krajiny sa Paľo Barabáš a Rudo Švaříček presunuli malým motorových lietadlom. Pristáli v mestečku Agats, v oblasti kmeňa Asmatov, bývalých lovcov lebiek. V polosladkej delte riek ich žije okolo šesťdesiat tisíc. Základným zmyslom ich života bola kedysi smrť nepriateľa. Nariadenia indonézskej vlády, početné misionárske stanice a kostoly všakovakých vierovyznaní sú odpoveďou na otázku, kto a ako ich usmernil... „Ešte pred polstoročím lovili lebky kedykoľvek sa narodilo dieťa. Verili, že život pochádza zo smrti. Novorodenec musel dostať meno a to mohol získať iba tak, že sa niekomu odobralo. Bolo potrebné zabiť človeka a s jeho lebkou odovzdať novorodencovi aj meno,“ rozpráva Pavol Barabáš. Rituály sa zmenili, záhadou zostáva, či sa celkom vykorenili. Asmati však zostali najzručnejšími rezbármi všetkých primitívnych kultúr. Na ich drevených sochách vidieť to, čo je normálne neviditeľné. Už Michael Rockefeller, dvadsaťtriročný syn guvernéra New Yorku, bol ohúrený ich neobvyklými výtvormi, ktoré sa mu stali osudnými. Doteraz sa nezistilo, či sa utopil v rieke, zožral ho krokodíl, alebo bol zabitý lovcami lebiek.

Každopádne sa Asmatov už dotkla civilizácia - dorazila cirkev a obchodníci. „Prechádzali sme osadou, ktorej obyvatelia boli oblečení v žltých tričkách s číslom šesť. Vyzerali ako futbalové mužstvo. Až neskôr sme sa dozvedeli, že pred pár rokmi boli na ostrove voľby. Tričká dostávali zadarmo, za prísľub, že na volebných lístkoch zakrúžkujú indonézsku stranu s číslom 6.“ Dovtedy nahí ľudia, začali nosiť tričká! Heuréka!



- Tichá hranica:
Cesta z územia Asmatov viedla proti prúdu rieky Baliem, hlbšie do vnútrozemia. Niekoľkodňová plavba v obrovskom kanoe mala jediný cieľ. Priblížiť sa k územiu prírodných ľudí, do oblasti kmeňa Kombajov. Územie, ktoré obývajú, sa na mape dá vyznačiť len približne. Vie sa len, že existujú kdesi uprostred neprebádanej močaristej džungle, neďaleko hraníc, ktoré rozdeľujú ostrov Nová Guinea. Vzdialení sú niekoľko dní pochodu naprieč dažďovým pralesom, ktorý ako pijak prijíma „všetky slzy sveta“, prirovnáva Paľo Barabáš.

Motorový čln uviazol v rieke. Bolo preňho málo vody. Ďalej museli ísť dobrodruhovia pešo, miestami až po pás v močariskách. Po niekoľkých dňoch naďabili na malé osady prírodných Kombajov. „Prvý muž, ktoré ho sme stretli sa volal Kuriare. Na sebe mal iba luk a násadu na pohlavie zo zobáku vtáka zoborožca. Na nose mal prišitý gombík ako ozdobu. Spolu s dvomi ženami žil pár dní pochodu od misijnej stanici, poslednej široko-ďaleko. Mal chorého syna. Keďže má v pralese všetko svoju príčinu, obávali sme sa, či jeho chorobu nepripíše našej návšteve. Chcel, aby sme odišli. Po dlhom vyjednávaní nám dovolil prespať. Ráno sme boli svedkami mystického liečenia. Kuriare držal v ruke šíp a vyháňal ním zlých duchov z otvorov chlapcovho tela,“ opisuje Paľo predstavu domorodcov o medicíne.

Na druhý deň sa dostali do poslednej väčšej osady. Vymenili nosičov za nových, ktorí boli ochotní ísť hlbšie do močaristého pralesa. Domorodci nie sú zvyknutí cestovať, boja sa v cudzom teritóriu. Najďalej boli väčšinou len v susednej osade. A to je v týchto končinách tak jeden deň cesty, čiže pekelne ďaleko. Civilizácia tam stratila vplyv. Nemala silu ísť ďalej. Zastavil sa tam aj čas. Vytvoril tichú hranicu pralesa, ktorú sa odváži prekročiť len málokto. Ďalej sa nechodí! Najvzácnejšia a najnedotknuteľnejšia časť Kombajov však žije hlboko za ňou. Hovorí sa o nich potichu a s rešpektom. Sú roztrúsení v dažďovom pralese. „Našim cieľom bolo nájsť ľudí, na ktorých nenájdeme žiadne stopy civilizácie. Spolu s neistými domorodými nosičmi sme sa rozhodli ísť ďalej...,“ naznačuje Paľo Barabáš. Mali ešte dosť času snívať o nedotknutom a zakonzervovanom svete doby kamennej, plnom tajomstiev, povier a neobjavených záhad, v ktorom žijú ľudia len s prírodnými nástrojmi z čias dávnoveku.... Ak vôbec existuje.



- Horúce peklo:
„Nevedeli sme, čo nás čaká. Nedobytný prales však čosi naznačoval,“ vravia. Čosi nevídané! Cítili, ako im mokrá tropická džungľa kradne energiu. Dotieravý hmyz, zradné močariská, vysoká vlhkosť a nehybný vzduch boli peklo. Cez deň vyše štyridsať, v noci tridsaťpäť stupňov Celzia. Voda sa stala otázkou prežitia. Dehydratácia ich vyčerpávala. Poruke mali len vodu z močiarov, ktorú prevárali. Horúcu vodu skôr vypotili, ako uhasila smäd. Pojem času sa postupne strácal.


Návštevnosť stránky: 33368
Táto stránka vznikla v rámci projetku Expedition.sk - zadarmo vytvoríme stránky vašich expedícií!